Povaha:

Elodie si toho v živote zažila veľa. No nie je  ženou ktorá by vám o tom hovorila či fňukala. Často nosí milý úsmev na perách, nech sa cíti akokoľvek. A často skôr viac príbehu prezradia jej dažďové oči. Nie neplače no predsa, oči sú studnice do duše. A teda móda, Elodie je nesmierne vyberavá na všetko čo nosí, musí to byť vkusné, rovnako ako pri Moltenskom dvore a kvalitne rovnež. Má veľmi dobré vyjadrovacie schopnosti nakoľko miluje literatúru a je snáď nespočet kníh čo za život prečítala. I keď jej rodina je vysokého postavenia, nikdy by sa neodvážila obrátiť na nikoho viac z rodiny ako bratov či v najhoršom prípade otca. K zvyšku svojej rodiny chová negatívny vzťah. A sú to práve tieto tri osoby ktoré jej napriek vzdialenosti často posielajú dary, no  jediné slovo v dopise k darom nidky nebolo od jej otca, len od jej bratov, ak dary boli od nich. Miluje zvieratá a dokáže sa tešiť z každého počasia. Často bola u dvora nazývaná i ako levica, vďaka jej zlatým, hustým vlasom. Mohol to byť lev kvôli hrive ale predsa je to žena. Svoje dlhé zlaté vlasy si rada vyčesáva do elegantných vysokých účesov nakoľko sú tak viac jednotné ako rozpustené, kvôli svojej kučeravosti. Miluje hru na husle no ovláda hru i na klavír a harfu. Má ľubozvučný medový hlas. No napriek jej dokonalej znalosti trimského, halburnského a vorauského jazyku má počuteľný moltenský prízvuk. Miluje kvety a drahé parfumy, šperky. No ak by sa niekto chcel dostať k jej srdcu, cez šperky cesta nevedie ani drahé dary ak si ju najprv nezíska činmi. Je obetavá a láskavá. A vie si utvoriť na vec i vlastný názor, ktorého sa dokáže držať. Je inteligentná a ak je zahnaná do kúta, ako každé zviera i ona hryzie a nešetrí. Ak tomu tak bude, bude bojovať. V jej vnútri sa nachádza stále srdce romantičky, i keď už nie tak naivnej. No jazvy na duši i keď nemá žiadne na tele, sú večné. Ak sa ešte budí na zlé sny, spomienky, pomáha jej len čaj či dlhá prechádzka. Miluje počúvať príbehy asi tak moc ako ich čítať a krásnu prírodu. Vždy chcela jazdiť na koni no nikdy v sedle nesedela, len v kočiaroch. Rada kreslí uhlím no maľby si dovolí len obdivovať, napriek tomu že jej kresby dokážu podať tak živý čiernobiely príbeh. Je to žena ktorá si chce užiť svoj život naplno, byť žena na úrovni a reprezentovať seba samú ako aj rodinu. V jej živote strach nepredstavujú nejaké príšery ale jej sny. Fakt že by sa niekedy jej minulosť opakovala, že by verila a stratila. Často aj preto keď sa jej niekto dostane až moc ku koži aby zlomil ten ľad, skúsi sa mu straniť či nejak odradiť. Aby necítila. Nerobí to zámerne ale skôr podvedome. Je jemná no dokaže byť aj úprimná a odmeraná, ide o to, aký dojem na ňu spravíte a čo si zaslúžite, no neznáša faloš rovnako ako nevychovanosť.

 

Minulost:

Narodila sa do vysoko postavenej a uznávanej rodiny. A čomu by sa jeden divil, patrí medzi krvne príbuznú rodinu kráľovnej Anny. A jej otec sa mohol tešiť titulu grófa. No skôr ako prejdeme k jej dospievaniu. Narodila sa ako štvrté dieťa svojich rodičov ale nebola ani posledná. Mala jednu staršiu sestru, dvoch starších bratov a potom dve maličké sestry. Maličké vtedy keď sa narodili. V rodine ako je táto, sa potomkovia už niekde stratili. Málokedy vydávala matku ale i otca. Kým jej bratia mali pozornosť otca pretože boli mužskými potomkami, jej mladšie sestry si kradli pozornosť matky. A ona a jej staršia sestra, boli niekde medzi tým. No to ju nikdy neobralo o úsmev. Bola dievčatkom ktoré si vystačilo, žila v prepychu, jej kojná a nakoniec pestúnka sa o ňu starala ako o vlastne dieťa, ak jej mohla vyčarovať úsmev na perách urobila tak. Milovala  i výuku, hodiny tanca, umenia, či etiky dokonca jazyk a potom i niektoré prírodné vedy, ktoré podľa jej učiteľov sú učením pre mužov a nie ženy. No ju mnohé veci zaujímali a nemohla si pomôcť. A čas plynul... No jej rodičia boli ambiciózny, je to zlá vlastnosť ktorá je v žilách ich rodiny. Ako 11 ročnú ju zasnúbili so 49 ročným vojvodom, ktorý v tú dobu náhle ovdovel. Jej matka ju poslala k oltáru len pár dní po tom čo zistila že krváca. Pamätá si ako plakala, nechcela odisť z domu, nechcela ísť za tým mužom. Jej otec stál v tichosti v izbe toho večera kým jej matka jej uštedrila silnú dobre mierenú ranu po jej porcelánovom líci. Keby vtedy vedela ako hrdo sa bude pri tom oltári tváriť. No ten pohľad nevidela v očiach svojich starších bratov. Tí boli už vtedy mužmi no ona? Len 14 ročné dievča. I jej staršia sestra bola už vydatá, no chlapec pri nej. Mohol mať sotva toľko rokov čo sama Elodie. A to len kvôli výhodnému obchodu, ktorý prospeje rodom. Hľadela na tvár muža ktorého si mala brať. Mal niekoľko synov jej veku. I dcéru. Prečo teda stojí u oltára s ním? Slzy sa jej hnali do očí no ani jediná zo sĺz v deň jej svadby nebola slzou šťastia. A tak sa vydala. Jej muž ju nenútil do svadobnej noci, no už bývala pod jeho strechou. Stála v noci na veži, sledujúc svetlá zo záhrad z hostiny vlastnej svadby. Všetky pocity zvierali jej krk a ona sa cítila sama keď vtedy stretla niekoho kto v tú noc jej ukázal cestu a dal jej životu zmysel. Lebo keď vzdávala všetky vyhliadky do svojho života nehladiac na postavenie vojvodkyne ktorého sa dočkala... Nechcela žiť po boku toho starého muža. Keď vykročila aby to ukončila, započula hlas bol to mladý muž, šarmantný v elegantnom oblečení, jeden zo synov jej manžela. Snažila sa vyhovoriť z toho čo robila až sa šmykla keď ju chytil a stiahol do bezpečia. Rozprávali sa. A v ten večer nakoniec i vďaka nemu živá zaľahla do postele. A ručičky času sa znovu pohli. Prešli dva roky, nebolo dňa kedy by nešla na vychádzku alebo kedy by netrávila aspoň nejaký čas s tým mladým mužom ktorý v ten večer nie len zachránil jej život ale ukradol i jej srdce, bol sice o desať rokov starší no vyzeral ako keby sa zub času do jeho tváre nikdy nezahryzol. A jeho hlas? Ako zvon ktorý chcela počuť večne aby vedela že skutočne žije. Bol tým čo ju tie dva roky držalo v nádeji. Ale za tie dva roky došlo k tomu aby splnila čo má. Dať svojmu mužovi potomka. Za dva roky si ju volával k sebe aby sa na ňu díval, aby ju bozkával, no nemilovali sa, na to čakal. Ale tento raz, šla do jeho komnát večer s tým aby sa stala jeho. Bála sa, triasla. A mala prečo, bolelo to. Bol to surový muž, ktorý jemnosť vyjadroval len cez drahé dary.

Po každej noci s ním do rána nedokázala spať. Noci prechodila ako duch po sídle a útechu našla len v silných bylinných čajoch ktoré jej dopomohli k spánku. No nedarilo sa jej otehotnieť. Modlila sa, každí večer. Prosila boha o dieťa. No jej prosby neboli vypočuté. No grof ani s jej predchodkyňou nemal dieťa. Všetky jeho deti patrili žene ešte pred ňou. Ale prečo ju boh trestá tiež? A vždy tu bol jeho syn. Uplynul už rok od toho čo sa pokúšala otehotnieť keď v jednu noc našla niečo viac v mladom synovi vojvodu než len priateľstvo a útechu. Milovali sa. A zamilovali. Stretávali sa. Čoskoro však obaja mali tajomstvo ktoré rázom zmenilo ich svety.

Otehotnela. Na jednu stranu konečne čakala pod srdcom dieťa, ktoré mohlo byť jej manžela ako aj jej milenca. A na druhú stranu práve tá myšlienka ju desila. Rozhodla sa počkať než si bude naozaj istá svojím stavom. Ale v tom období sa konala aj veľká udalosť, jej nevlastný syn, jej milenec sa mal oženiť o čom dovtedy nepočula a to s jej sestrou. Bola pravda že jej muž sa posledný rok nemohol tešiť zdraviu, no jej vlastná rodina sa chcela poistiť týmto spôsobom lebo stále nedala tomu mužovi jediného potomka? A čo viac s tou osobou. Jej mladšia sestra... Robilo sa jej zle.

Na oslave svadby sa pilo, tancovalo.  Jej opitý manžel sa jej v noci chcel zmocniť,  bránila sa, bol viac opitý ako predtým. Skončila na zemi po facke, no ani tam to nekončilo, chcela mu vysvetliť že je tehotná a vie to už pár mesiacov. No v stave opitosti a zahmlenej mysle mu to bolo jedno. Stratila dieťa. A až vtedy to ľutoval i on. Padol ako utekal z jej komnát pre pomoc. A tak ako stratila dieťa o pár dní i on na otvorenú zlomeninu zomrel i jej muž. Bola zbavená titulu vojvodkyne a vzhľadom na to že dvaja starší synovia grófa boli rytieri a vzdali sa nároku na titul, pripadol titul práve jej bývalému milencovi. Bývalému, keď ju našiel sedieť na zemi pri posteli od krvi, i keď chcel ísť za ňou, jej sestra mu to nikdy nedovolila. A dokonca ho presvedčila o tom že bude mat Elodie skvelé využitie v zahraničí. Že keby sa vydá znovu a ideálne niekde mimo Molten už len to by mohlo podvihnúť rodinu a ten, s týmto nápadom predstúpil pred jej otca. O pár mesiacov bola tak poslaná do Halburnu. Predsa stále je mladá krásna a jej telo nejaví známky po jej nie tak peknej minulosti. Elodie na to nechce myslieť, poučila sa. A verí v lepšiu budúcnosť.  Snaží sa už len nájsť pokoj pre svoju dušu a spraviť niečo pre seba i keby to bolo sebecké rozhodnutie. Ale i to v rámci konvencií. Napriek tomu že by mala i jemnosť dať stranou. 

​

​

​

Shadow